Démos a populus: dve tváre politického spoločenstva

V dejinách politického myslenia sa stretávame s dvoma základnými pojmami označujúcimi ľud: grécky démos a rímsky populus. Hoci na prvý pohľad ide o synonymá, ich význam a praktické fungovanie sa odlišovali a odrážali rozdielne politické a spoločenské štruktúry antického Grécka a Ríma.

Grécky termín démos označoval ľud ako politický zbor občanov s právom podieľať sa na rozhodovaní. V Aténach, kolíske demokracie, sa démos prejavoval v ľudovom zhromaždení (ekklésia), kde slobodní muži rozhodovali o zákonoch, vojne a mieri. Démos bol preto nielen sociálnou skupinou, ale aj aktívnym politickým činiteľom. Tento pojem mal aj ambivalentný charakter: na jednej strane označoval "ľud" ako celok, na druhej strane však mohol znamenať "obyčajný ľud" v opozícii k aristokracii. Ako píše M. I. Finley, "grécka demokracia bola priamočiarou vládou občanov, v ktorej sa démos identifikoval s najvyššou autoritou" (Finley, Democracy Ancient and Modern, 1973, ISBN 978-0-8135-0774-1).

Naopak, rímsky populus mal iný charakter. V pojme populus Romanus sa nezdôrazňovalo priame rozhodovanie občanov, ale skôr právna a symbolická jednota rímskeho spoločenstva. Populus predstavoval nositeľa suverenity, ktorý sa prejavoval prostredníctvom inštitúcií, najmä cez senát a magistrátov. V republike sa rozlišoval populus od plebs: zatiaľ čo populus zahŕňal všetkých občanov, plebs označoval najmä nižšie vrstvy bez aristokratických privilégií. Ako uvádza Clifford Ando, "rímsky populus nebol nikdy čisto sociologickou kategóriou, ale právnym subjektom, ktorý stelesňoval štát" (Ando, Imperial Ideology and Provincial Loyalty in the Roman Empire, 2000, ISBN 978-0-520-22085-2).

Staroveká rímska tabuľka s nápisom SPQR, ktorá znamená: "Senát a ľud Ríma". Zdroj: https://www.freepik.com/pikaso/ai-image-generator

Rozdiel medzi démos a populus teda spočíva v prístupe k občianstvu a politickej moci. Démos bol aktívnym a priamym účastníkom moci, zatiaľ čo populus bol viac právnym a reprezentatívnym pojmom, prostredníctvom ktorého sa legitimizovala autorita štátu. Grécka demokracia stavala na zhromaždení občanov, rímska republika na komplexnej rovnováhe medzi ľudom, senátom a magistrátmi.

Tieto dva koncepty sa stali základom neskorších európskych politických tradícií: grécky dôraz na účasť občana inšpiroval modernú demokraciu, rímsky populus sa premietol do myšlienky štátneho ľudu ako nositeľa suverenity.

Použité zdroje:

• Finley, M. I.: Democracy Ancient and Modern. New Brunswick: Rutgers University Press, 1973. ISBN 978-0-8135-0774-1.

• Ando, C.: Imperial Ideology and Provincial Loyalty in the Roman Empire. Berkeley: University of California Press, 2000. ISBN 978-0-520-22085-2.

• Hansen, M. H.: The Athenian Democracy in the Age of Demosthenes. Oxford: Blackwell, 1991. ISBN 978-0-631-18388-8.

***

Od Aristotela ku Galileovi: revolúcia v prírodovednom myslení

Dejiny vedy predstavujú dejiny veľkých intelektuálnych posunov, v ktorých sa menil nielen obraz sveta, ale aj samotné chápanie toho, ako poznávame pravdu. Významným medzníkom je prechod od aristotelovskej filozofie k galileovskej vede – od racionálnej pýchy založenej na dedukcii k empirickej pokore vyplývajúcej z pozorovania a experimentu.

Aristoteles (384 – 322 pred n. l.) vybudoval systematickú filozofiu prírody, ktorá sa stala základom európskeho myslenia na dve tisícročia. Jeho prístup vychádzal z presvedčenia, že ľudský rozum dokáže logickou dedukciou odhaliť zákonitosti sveta. Príroda sa mu javila ako usporiadaný celok, v ktorom má každá vec svoj účel (telos). Aristotelovská fyzika rozlišovala medzi prirodzeným a násilným pohybom, medzi nadlunárnym a sublunárnym svetom. Ako píše Jonathan Barnes: "Aristotelova prírodná filozofia bola fascinujúcim pokusom vysvetliť svet z jednotného princípu, no jej autoritatívnosť často bránila kritickému preverovaniu" (Barnes, Aristotle: A Very Short Introduction, Oxford University Press, 2000, ISBN 978-0-19-285408-7).

Bronzová busta Aristotela v slnkom zaliatej aténskej záhrade.  Zdroj: https://www.freepik.com/pikaso/ai-image-generator

V stredoveku bola aristotelovská koncepcia spojená s kresťanskou teológiou, najmä prostredníctvom Tomáša Akvinského. Vznikol tak systém, v ktorom sa rozum a viera dopĺňali, no zároveň rigidne určovali rámec poznania. Experiment nehral zásadnú úlohu – pravda bola hľadaná skôr v súlade s autoritou ako v skúmaní reality.

K prelomu dochádza v renesancii a ranom novoveku. Galileo Galilei (1564 – 1642) sa stal symbolom vedeckej revolúcie, pretože zmenil metodológiu bádania. Zdôrazňoval, že kniha prírody je napísaná v jazyku matematiky a že k jej čítaniu je nevyhnutné spájať matematickú abstrakciu s experimentálnym overovaním. Jeho teleskopické pozorovania Jupiterových mesiacov či fáz Venuše vyvrátili aristotelovsko-ptolemaiovskú predstavu uzavretého a nemenného kozmu. Ako uvádza Stillman Drake: "Galileo nahradil aristotelovskú dôveru v rozum skúsenosťou a meraním, čím urobil z prírodnej filozofie modernú vedu" (Drake, Galileo: A Very Short Introduction, Oxford University Press, 2001, ISBN 978-0-19-285456-8).

Mramorová socha Galilea Galileiho v klasickej póze Zdroj: https://www.freepik.com/pikaso/ai-image-generator

Kým Aristoteles predstavoval racionálnu pýchu – presvedčenie, že logická úvaha postačuje k odhaleniu zákonov prírody –, Galileo stelesňuje empirickú pokoru: vedomie, že naše teórie musia byť vždy konfrontované s realitou. Tento posun znamenal revolúciu, pretože vedecké poznanie sa prestalo opierať o nemenné autority a začalo sa chápať ako otvorený proces neustáleho testovania a spochybňovania hypotéz.

Revolúcia od Aristotela ku Galileovi tak nebola len zmenou obsahu prírodných vied, ale predovšetkým zmenou ich metódy. Aristotelov deduktívny systém uvoľnil miesto metóde hypotéz, experimentov a matematických modelov. Táto premena vytvorila základ moderného vedeckého myslenia, ktoré dodnes stojí na napätí medzi odvahou rozumu a pokorou pred faktami.

Použité zdroje:

• Barnes, J.: Aristotle: A Very Short Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2000. ISBN 978-0-19-285408-7.

• Drake, S.: Galileo: A Very Short Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2001. ISBN 978-0-19-285456-8.

• Dear, P.: Revolutionizing the Sciences: European Knowledge and Its Ambitions, 1500–1700. Princeton: Princeton University Press, 2001. ISBN 978-0-691-08879-1.

• Kuhn, T. S.: The Structure of Scientific Revolutions. Chicago: University of Chicago Press, 1962. ISBN 978-0-226-45808-3.

Prečo sa v Európe presadilo kresťanstvo a nie stoicizmus či epikureizmus

Keď skúmame duchovné dejiny Európy, nemožno sa vyhnúť otázke, prečo sa na kontinente napokon presadilo kresťanstvo, pôvodne malá sekta v rámci judaizmu, a nie filozofické smery, ktoré mali omnoho dlhšiu tradíciu – stoicizmus či epikureizmus. Rozdiel nespočíval iba v obsahu učení, ale predovšetkým v ich spoločenskej praxi, schopnosti vytvárať inštitúcie a v interakcii s politickou mocou. 

Filozofické školy bez chrámov a kňazov

Stoicizmus, ktorý vychádzal zo Zenóna z Kitia (334–262 pred n. l.), zdôrazňoval život v súlade s logom (od: logos), cnosť ako najvyššie dobro a vnútornú disciplínu. Epikureizmus, ktorý založil Epikúros (341–270 pred n. l.), zas usiloval o stav ataraxie – pokoj bez strachu zo smrti či bohov. 

Obe školy síce dokázali osloviť vzdelaných jednotlivcov, ale nikdy sa nestali masovými hnutím. Ako upozorňuje Long (1996, s. 21), helenistické školy fungovali ako voľné kruhy učiteľov a študentov, pričom im chýbala "štrukturálna inštitucionalizácia porovnateľná s náboženskými spoločenstvami". 

Antickí učenci diskutujúci  v záhradách alebo na agore – symbol stoických a epikurejských komunít.  Zdroj: Wikimedia Commons – "The School of Athens" , Public Domain

Elitárske učenie verzus univerzálne posolstvo

Stoici síce hlásali myšlienku "svetového občianstva" (cosmopolis), no prakticky zostávali v rámci vzdelanej elity. Epikurejci, ktorí sa "stiahli do záhrad", odmietali verejné dianie a boli často obviňovaní z ateizmu. Naopak, kresťanstvo od začiatku vystupovalo s univerzálnym posolstvom: spása je určená každému človeku bez ohľadu na pôvod či spoločenský status. Sedley (1976, s. 136) pripomína, že epikureizmus sa vyhýbal masovému pôsobeniu, kým kresťania vytvorili identitu, ktorá bola otvorená pre otrokov, ženy aj cudzincom. 

Rituály, liturgia a misia

Filozofie poskytovali intelektuálne vedenie, ale nemali rituály, ktoré by budovali spoločenskú spolupatričnosť. Kresťanstvo však od počiatku zaviedlo liturgiu – krst, eucharistiu či spoločenstvo modlitby. Ako píše Brown (2003, s. 89), rané kresťanské rituály fungovali nielen ako duchovné praktiky, ale aj ako sociálne lepidlo, ktoré "vytváralo silné komunity schopné prežiť prenasledovanie a izoláciu". 

Kostol Svätej Agnesy- Ranokresťanská architektúra, Rímska diecéza 

Zdroj: Wikimedia Commons - "Sant'Agnese_fuori" - Public Domain

Politický moment

Stoicizmus mal blízko k rímskej elite – cisár Marcus Aurelius bol posledným veľkým stoikom – ale jeho učenie zostalo individuálnou filozofiou, nie organizovanou tradíciou schopnou prevziať náboženskú funkciu. Epikureizmus bol ešte problematickejší, keďže sa dištancoval od verejného kultu.

Kresťanstvo naproti tomu po Milánskom edikte (313) nadviazalo úzku spoluprácu s politickou mocou. Podľa MacMullena (1984, s. 42) bola cirkev schopná "prispôsobiť svoju štruktúru rímskej administratívnej logike" a ponúknuť cisárom jednotiaci ideologický rámec. To umožnilo jeho masívnu expanziu v 4. a 5. storočí.

Vitrážové okno svätej Perpetuy Kartáginskej (kostol Notre-Dame vo Vierzon, Francúzsko, 19. storočie) Zdroj: Gaetan Poix Wikimedia Commons Verrière de Sainte Perpétue Public Domain

Sociálna dimenzia a charita

Kresťanstvo malo aj praktickú sociálnu funkciu: staralo sa o chudobných, siroty a chorých. Stark (1997, s. 83) zdôrazňuje, že počas epidémií a kríz práve kresťanské spoločenstvá získavali na prestíži tým, že poskytovali solidaritu, kým filozofické školy zostávali elitárskymi kruhmi bez organizačnej kapacity.

Záver

Kresťanstvo nebolo intelektuálne "silnejšie" než stoicizmus či epikureizmus. Jeho víťazstvo spočívalo v niečom inom: v schopnosti organizovať sa, vytvárať rituály a posolstvo pre všetkých, vstúpiť do spojenectva s politickou mocou a plniť konkrétne sociálne funkcie. Stoicizmus a epikureizmus ostali filozofiami pre menšinu – elitárskymi cestami k múdrosti. Kresťanstvo sa však stalo náboženstvom a zároveň inštitúciou, ktorá dokázala osloviť celé spoločenstvá a natrvalo pretvoriť tvár Európy. 

Zoznam použitej literatúry

• Brown, P. (2003). The Rise of Western Christendom. Oxford: Blackwell. ISBN 978-0631231875.

• Long, A. A. (1996). Hellenistic Philosophy: Stoics, Epicureans, Sceptics. London: Bloomsbury. ISBN 978-0715628096.

• MacMullen, R. (1984). Christianizing the Roman Empire (A.D. 100–400). Yale University Press. ISBN 978-0300036423.

• Sedley, D. (1976). Epicurus and His Gods. Journal of Hellenic Studies, 96, 129–141. ISSN 0075-4269.

• Stark, R. (1997). The Rise of Christianity. HarperCollins. ISBN 978-0060677015.

Ius verzus lex v kontexte kontraktualizmu Jeana-Jacquesa Rousseaua

Otázka vzťahu medzi ius (prirodzeným právom) a lex (pozitívnym, zákonným právom) sa stala jedným z ústredných problémov politickej filozofie raného novoveku. Nie je to však iba akademická otázka, ale aj dramatická dejinná skúsenosť. V nej sa pretínajú predstavy o slobode, rovnosti, suverenite a podstate spoločenského poriadku. Rousseau, azda najradikálnejší mysliteľ kontraktualistickej tradície, dokázal tento vzťah premeniť na jadro svojej politickej filozofie a sformuloval ho spôsobom, ktorý pretrval stáročia.

Už od čias rímskeho práva sa odlišovalo medzi ius ako princíp spravodlivosti, ktorý je spätý s prirodzenosťou človeka a svetového poriadku, a lex ako konkrétny zákon vytvorený politickou autoritou. Cicero poznamenal, že "lex je rozumom zakotvený príkaz, ktorý správne súhlasíte s prirodzeným právom" (Cicero, 1999, s. 45). Tento rozdiel však nikdy nebol len teoretický – stával sa kľúčovým v momentoch, keď sa občania pýtali, či je zákon, ktorý ich zväzuje, aj spravodlivý.

Portrét Jeana-Jacquesa Rousseaua – 
(Autor: Maurice Quentin de La Tour, voľná licencia, public domain)  Zdroj: Wikimedia Commons

Rousseau do tejto diskusie vstupuje s odvahou kritika i vizionára. V jeho O spoločenskej zmluve (1762) nachádzame pokus prepojiť ius a lex do jednotného celku prostredníctvom myšlienky "všeobecnej vôle" (volonté générale). Podľa neho zákon (lex) nadobúda legitimitu iba vtedy, ak je odrazom prirodzeného práva na slobodu a rovnosť všetkých. Ako zdôrazňuje Starobinski (1991, s. 112), Rousseauvo nóvum nespočíva v samotnej kritike tyranie, ale v presvedčení, že iba kolektívne "sebaustanovenie" občanov dokáže premeniť prirodzené práva na záväzný právny poriadok.

Rousseau tu rozvíja špecifickú formu kontraktualizmu. Zatiaľ čo Hobbes videl spoločenskú zmluvu ako útek pred anarchiou a hrozbou smrti, a Locke ako nástroj ochrany prirodzených práv vlastníkov, Rousseau presúva ťažisko k otázke legitimity zákona. Pre neho je ius iba vtedy skutočné, ak sa pretaví do lex prijatého slobodným ľudom ako celkom. Ako upozorňuje Cranston (1984, s. 89), Rousseau vytvoril prepojenie medzi slobodou jednotlivca a autoritou zákona – človek je slobodný iba vtedy, keď poslúcha zákony, ktoré si sám dal spolu s ostatnými.

Tento paradox – poslušnosť a sloboda zároveň – je kľúčovým bodom Rousseauovej úvahy. Sám ho formuluje do známej vety: "aby sme ho prinútili byť slobodným" (Rousseau, 1978, s. 64). V naratívnej logike spoločenskej zmluvy to znamená, že zákon, hoci zväzuje, je zároveň výrazom prirodzeného práva všetkých na rovnosť a dôstojnosť. Ak zákon nie je výsledkom všeobecnej vôle, ak je nástrojom partikulárnych záujmov, potom sa z neho stáva iba násilie – lex bez ius.

Napriek tomu však ostáva napätie medzi ideálom a realitou. Historici práva poukazujú na to, že Rousseauho teória vznikla v dobe, keď vo Francúzsku prehlbovala kríza absolutizmu a spoločenské vrstvy volali po reformách (Cassirer, 1970, s. 215). Jeho kontraktualizmus preto možno chápať ako odpoveď na skúsenosť zákonov, ktoré neodrážali všeobecný záujem, ale iba vôľu monarchu a privilégiá šľachty. Rousseau tak poskytol filozofický základ pre to, čo sa neskôr pretavilo do revolučného sloganu "sloboda, rovnosť, bratstvo".

Titulná strana "Du contrat social" (1762) – Zdroj: Wikimedia Commons

Z pohľadu dnešnej právnej filozofie sa Rousseauho rozlíšenie medzi ius a lex ukazuje ako nadčasové. Moderné ústavné systémy, ktoré zdôrazňujú princípy právneho štátu a základných práv, sú vlastne pokusom inštitucionalizovať jeho intuície. Ako poskytnúť Rawls (1999), idea spravodlivosti ako férovosti nesie v sebe Rousseauho dedičstvo – zákony sú legitímne iba vtedy, ak ich možno poskytnúť každému občanovi ako slobodnému a rovnému

Filozofický príbeh Rousseaua nám tak odhaľuje drámu ľudskej politickej existencie: neustály zápas medzi tým, čo je prirodzene správne (ius), a tým, čo je reálne uzákonené (lex) . Tento zápas nebol vyriešený v 18. storočí a nie je vyriešený ani dnes. Zákony stále môžu byť nástrojom útlaku, ale aj garanciou slobody. Rousseau nás učí, že je rozhodujúci spôsob, akým ich tvoríme – či sú výsledkom kolektívneho sebaurčenia, alebo diktátu moci.

Úvaha o vzťahu ius verzus lex v kontexte Rousseauho kontraktualizmu nás vedie k poznaniu, že legitímny zákon nemôže byť iba formálnym príkazom. Musí sa zakladať na prirodzenom práve všetkých ľudí byť slobodní a rovní. Rousseau tak dokázal dosiahnuť rámec svojej doby a ľudských model, ktorý je inšpiráciou aj pre dnešnú diskusiu o demokracii, ústavnosti a právach.

Použité zdroje 

• CASSIRER, Ernst. Otázka Jeana-Jacquesa Rousseaua . Bloomington: Indiana University Press, 1970. ISBN 978-0253201760.

• CICERO, Marcus Tullius. De legibus . Praha: Oikúmené, 1999. ISBN 80-86005-64-2.

• CRANSTON, Maurice. Jean-Jacques Rousseau: Vybrané diela . Londýn: Penguin, 1984. ISBN 978-0140442014.

• RAWLS, John. Teória spravodlivosti . Revidované vydanie. Cambridge, MA: Harvard University Press, 1999. ISBN 978-0674000780.

• ROUSSEAU, Jean-Jacques. O spoločenskej zmluve . Bratislava: Pravda, 1978. ISBN 80-220-0110-4.

• STAROBINSKI, Jean. Jean-Jacques Rousseau: priehľadnosť a prekážka . Paríž: Gallimard, 1991. ISBN 978-2070326287.

Od Galena k Paracelsovi: premeny v myslení o prírode a medicíne v 16.–17. storočí

Premena európskeho myslenia medzi 16. a 17. storočím sa neprejavila iba v astronómii a filozofii, ale zásadným spôsobom aj v medicíne. Dve kľúčové postavy, ktoré symbolizujú tento posun, sú Claudius Galenus (129 – cca 216), najvplyvnejší staroveku a stredoveku, Theophrastus Bombastus von Hohenheim, známy ako Paracelsus (1493 – 1541), nekonvenčný reformátor, ktorý vystúpil proti scholastickej tradícii a postúpil do prírody a otvoril Porovnanie týchto dvoch autorít nám umožňuje pochopiť, akým spôsobom sa v 17. storočí rodila moderná medicínska veda.

Galenova autorita a jej limity

Galenus bol vyštudovaný lekár a filozof, ktorý svoj systém postavil na syntézu Aristotela a Hippokrata . V jeho poňatí ľudského tela fungovalo na základe rovnováhy štyroch štiav – krvi, hlienu, čiernej a žltej žlče. Táto rovnováha určovala nielen zdravie a chorobu, ale aj temperament a psychické vlastnosti človeka. Choroba znamenala narušenie harmónie, liečba mala odstrániť problém prostredníctvom diéty, spúšťaním žily či užitím rastlinných prípravkov.

Galén z Pergamonu (Claudius Galenus alebo po francúzsky Claude Galien), najslávnejší lekársky výskumník klasického staroveku. Litografia od Pierra Roche Vignerona. (Paríž: Litografia od Gregoirea a Deneuxa, cca 1865).   Zdroj: Wikimedia Commons – Verejná doména

Stredoveké univerzity prebrali Galenov systém ako záväzný rámec. Jeho spisy, prekladané do latinčiny i arabčiny, sa stali základom lekárskej výučby. Dogmatický charakter scholastického galenizmu však viedol k stagnácii: pitva ľudí bola dlhý čas zakázaná, a preto anatómia zostáva len "odvodená" od zvierat. Hoci Galenus priniesol systematickosť, jeho systém sa stal v renesancii stále menej udržateľný.

Paracelsov prevrat

Paracelsus, pôsobiaci o viac než tisíc rokov neskôr, vystúpil radikálne proti galenizmu . Tvrdil, že "lekár sa má učiť od prírody, nie z kníh" a že slepé opakovanie autorít je cestou k omylu. Zaviedol iatrochémiu , chápanie tela ako miesta procesov, ktoré sa dajú liečiť chemickými látkami. Kým Galenus hovoril o šťavách, Paracelsus rozlišoval tri základné princípy: soľ, síru a ortuť . Ich nerovnováha spôsobuje chorobu, ich správna kombinácia ju lieči.

Portrét Paracelsa, diela neznámeho umelca, 16. storočie.
Paracelsus zaviedol iatrochémiu a presadzoval liečbu minerálnymi a chemickými látkami, čím narušil dominanciu galenizmu a otvoril cestu k modernej farmakológii.  Zdroj: Wikimedia Commons – Verejná doména

Paracelsus tak otvoril priestor pre minerálnu a chemickú farmakológiu : používal zlúčeniny ortuti na liečbu syfilisu, zavádzal preparáty kovov, čím sa odklonil od čistých rastlinných receptov. Okrem toho zdôrazňoval, že v prírode existuje "signatúra" – znak, ktorý prezrádza liečivý účinok rastliny či minerálu. Tento mysticko-symbolický prístup kombinoval s experimentom, a práve táto paradoxná syntéza spravila z Paracelsa jedného z najvplyvnejších, hoci kontroverzných mysliteľov svojej doby.

Spor galenistov a paracelsistov

V 16. a 17. storočí sa európske medicínske prostredie rozdelilo na konzervatívnych galenistov a novátorov inšpirovaných Paracelsom . Univerzity často bránili starý systém, zatiaľ čo v laboratóriách a na kráľovských dvoroch sa udomácňovali paracelsovské experimenty. Učenec Jan Baptista van Helmont (1579 – 1644) nadviazal na Paracelsa tým, že rozvinul pojem plynov a zaviedol chemické metódy do lekárskej praxe. Súčasne anatóm Andreas Vesalius a neskôr William Harvey (objaviteľ krvného obehu) zlomili ďalší pilier galenizmu – nesprávne predstavy o cirkulácii krvi.

Kontext vedeckej revolúcie

Celý tento spor je súčasťou vedeckej revolúcie 17. storočia . Medicína už nebola len praktickým remeslom, ale nadobúdala rysy empirickej vedy . Galenova teória sa ukázala ako príliš statická a symbolická, Paracelsus však otvoril cestu k mysleniu, ktoré akceptovalo experiment, chémii blízku laboratórnu prax a individuálne skúsenosti lekára . Zároveň jeho dôraz na duchovno a hermetizmus ukazuje, že novoveká medicína ešte nebola čisto "moderná" v dnešnom zmysle – no práve v napätí medzi mystikou a experimentom vznikli prvé kroky k vedeckej farmakológii a biomedicíne.

Prechod od Galena k Paracelsovi možno chápať ako symbolickú cestu od autoritárneho systému k experimentálnej otvorenosti . Kým Galenus reprezentuje vrchol antickej a stredovekej tradície, Paracelsus sa stáva mostom k novému poňatiu prírody ako dynamickej, chemickej a skúmanej. Ich napätie v 17. storočí zhmotnilo v zápase univerzít a akadémie, z ktorého napokon vzišla medicína postavená na dôkaze, pozorovaní a experimentálnom výskume.

Použité zdroje 

1. Nutton, V.: Staroveká medicína . Routledge, 2004. ISBN 9780415200583.

2. Debus, AG: Chemická filozofia: Paracelsiánska veda a medicína v šestnástom a sedemnástom storočí . Dover, 2002. ISBN 9780486428210.

3. Pagel, W.: Paracelsus: Úvod do filozofickej medicíny v ére renesancie . Karger, 1982. ISBN 9783805536392.

4. Lekárska história (Cambridge University Press). ISSN 0025-7273; eISSN 1468-4386.

5. Ambix: Časopis Spoločnosti pre dejiny alchými a chémie . ISSN 0002-6980; eISSN 1745-8234.

Konfucianizmus a dôvera v inštitúcie: staré hodnoty pre nové demokracie?

V posledných rokoch sa v mnohých liberálnych demokraciách hovorí o "kríze dôvery". Prieskumy ukazujú klesajúcu dôveru občanov v politické strany, parlamenty či médiá. Politológovia a sociológovia upozorňujú, že ide o dlhodobý trend, ktorý môže ohrozovať stabilitu demokratického zriadenia (Hetherington, 1998, s. 791–793). V tomto kontexte sa začína objavovať prekvapivá otázka: môže konfucianizmus – filozofia stará viac ako 2500 rokov – ponúknuť inšpiráciu pre posilnenie dôvery v demokratické inštitúcie?

Koreň dôvery podľa Konfucia

Konfucius kládol dôraz na cnosť vodcu, vzdelanie a dôstojnosť úradu. Vládca, ktorý koná spravodlivo a pre dobro ľudu, sa stáva prirodzeným objektom dôvery (Tu, 1985, s. 21–23). V moderných interpretáciách sa tento princíp chápe ako dôraz na integritu a morálnu zodpovednosť verejných činiteľov (de Bary, 1998, s. 55). Nejde teda o slepé podriadenie sa autorite, ale o zmluvu založenú na cnosti a dôvere.

Klasický portrét Konfucia ako symbol starovekej múdrosti a morálky.

Zdroj: Wikimedia Commons.

Empíria z Ázie

Krajiny východnej Ázie – Južná Kórea, Japonsko, Taiwan či Singapur – ukazujú, že konfuciánske dedičstvo stále ovplyvňuje spôsob, akým občania vnímajú inštitúcie. Tan a Tambyah (2011) zistili, že generalizovaná dôvera je v "konfuciánskych spoločnostiach" vyššia než by sa dalo čakať podľa štandardných teórií modernizácie. Podobne Mo (2000, s. 109–111) ukazuje, že konfuciánsky dôraz na vzťahy a zodpovednosť môže podporovať dôveru v politické inštitúcie – ak tieto inštitúcie fungujú efektívne.

Na druhej strane, štúdia Daltona a Onga (2005) ukázala, že tzv. "ázijské hodnoty" môžu byť interpretované aj ako vyššia ochota akceptovať autoritu, čo je problematické pre demokratické štáty. Preto je potrebné dôsledne odlišovať autentické etické prvky od ich politickej inštrumentalizácie.

Konfucianizmus a liberálna demokracia

Daniel A. Bell (2006) navrhuje model "politického meritokratizmu", v ktorom sa demokratické voľby dopĺňajú o prísne výberové mechanizmy pre vysokých úradníkov, založené na odbornosti a morálke. Tento prístup sa opiera o konfuciánsky dôraz na cnosť a kompetenciu, no zároveň nechce vylúčiť demokratickú kontrolu (Bell, 2006, s. 122–125). Sor-hoon Tan (2012) upozorňuje, že konfuciánska demokracia je možná, ak sa chápe ako pluralitná prax, nie ako návrat k rigidnej hierarchii.

Moderná metropola Južnej Kórei - Soul, ako príklad spoločnosti, kde sa konfuciánske hodnoty prejavujú vo vysokej dôvere v inštitúcie.

Zdroj: Bezplatné fotografie, Pixabay, CC0

Tri piliere obnovenej dôvery

Ak by sa konfuciánske princípy mali stať inšpiráciou pre liberálne demokracie, malo by ísť najmä o tri piliere:

1. Etika vodcovstva – vytvorenie politickej kultúry, kde je cnosť a čestnosť vnímaná ako rovnako dôležitá ako efektivita (Mo, 2000).
2. Meritokratické mechanizmy – investície do vzdelávania a odborného rozvoja politikov i úradníkov, čím sa zníži riziko klientelizmu (Bell, 2006).
3. Budovanie sociálneho kapitálu – podpora komunitných väzieb a občianskeho zapájania, čo podľa Putnama (1993) a Fukuyamu (1995) tvorí základ dôvery v inštitúcie.

Riziká a obmedzenia

Je však potrebné priznať aj riziká. Niektoré režimy v Ázii využili konfuciánsku rétoriku na legitimizáciu autoritatívnej kontroly (Bell, 2006, s. 44). Ako upozorňuje štúdia "In Government We Trust" (Perspectives on Politics, 2022), implicitná dôvera môže pretrvávať aj bez demokratickej kontroly, čo je nebezpečné. Preto musí byť akýkoľvek "návrat ku konfucianizmu" striktne zakotvený v demokratických pravidlách a právnom štáte.

Riziká politickej inštrumentalizácie konfucianizmu. Symbolické foto rozdelenia spoločnosti alebo politiky s autoritatívnym vystupovaním.

Zdroj: AI Generated image

Konfucianizmus nemá nahradiť demokraciu. Ale jeho dôraz na cnosť, zodpovednosť a komunitu môže obohatiť liberálne inštitúcie, ktoré trpia krízou dôvery. V čase, keď občania hľadajú istoty a stabilitu, môže byť stará múdrosť mostom k novému typu demokratickej legitimity. Demokracie si však dôveru musia zaslúžiť – nie iba tradíciou, ale najmä každodennou praxou.

Zoznam použitej literatúry

• BARY, William Theodore de. Asian values and human rights: A Confucian communitarian perspective. Cambridge, MA: Harvard University Press, 1998.
• BELL, Daniel A. Beyond Liberal Democracy: Political Thinking for an East Asian Context. Princeton: Princeton University Press, 2006. ISBN 978-0691123979.
• DALTON, Russell J. – ONG, Nhu-Ngoc T. Authority Orientations and Democratic Attitudes: A Test of the "Asian Values" Hypothesis. Japanese Journal of Political Science. 2005, 6(2), 211–231.
• FUKUYAMA, Francis. Trust: The Social Virtues and the Creation of Prosperity. New York: Free Press, 1995.
• HETHERINGTON, Marc J. The Political Relevance of Political Trust. American Political Science Review. 1998, 92(4), 791–808.
• MO, Jongryn. Confucian Tradition and the Challenges of Trust and Accountability. International Studies Review. 2000, 2(3), 109–132.
• PUTNAM, Robert D. Making Democracy Work: Civic Traditions in Modern Italy. Princeton: Princeton University Press, 1993.
• TAN, Sor-hoon. Democracy in Confucianism. Philosophy Compass. 2012, 7(9), 623–633.
• TAN, Soo Jiuan – TAMBYAH, Siok Kuan. Generalized Trust and Trust in Institutions in Confucian Asia. Social Indicators Research. 2011, 103(3), 357–377.
• TU, Wei-ming. Confucian Thought: Selfhood as Creative Transformation. Albany: SUNY Press, 1985.
• Perspectives on Politics. In Government We Trust: Implicit Political Trust and Regime Support in China. Perspectives on Politics. 2022, 20(4), 1080–1096.

Carl von Clausewitz versus John Keegan: dva pohľady na vojnu

Vojna patrí k najstarším a zároveň najkomplexnejším fenoménom ľudských dejín. Je to organizované násilie, ktoré formovalo civilizácie, štáty a národy. No čo vlastne vojna je? Politický nástroj, alebo antropologická konštanta ľudskej existencie?

Na túto otázku odpovedali dvaja myslitelia zásadne odlišne. Pruský generál a teoretik Carl von Clausewitz (1780–1831) tvrdil, že vojna je "pokračovaním politiky inými prostriedkami" (Vom Kriege, 1832). Britský historik John Keegan (1934–2012), autor slávnej The Face of Battle (1976), považoval vojnu skôr za antropologický fakt, súčasť ľudskej povahy, ktorá presahuje politiku. Tieto dva pohľady odhaľujú dramatický konflikt medzi racionalistickým a antropologickým chápaním vojny.

Portrét Carl von Clausewitz, pruského vojenského teoretika, ktorý definoval vojnu ako pokračovanie politiky inými prostriedkami.
Zdroj: Wikimedia Commons, neznámy autor, verejná doména

Clausewitz: vojna ako racionálny nástroj

Clausewitz vyrastal v ére napoleonských vojen, keď sa vojna stala masovým fenoménom moderného štátu. V diele O vojne (Vom Kriege) definoval vojnu ako "akt násilia, ktorým chceme prinútiť protivníka, aby urobil našu vôľu" (Clausewitz, 1976, ISBN 978-0-691-01854-9).

Jeho najslávnejšia veta – "vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami" – znamená, že vojna nie je samostatným svetom iracionálneho násilia, ale je nástrojom štátnej politiky. Armády slúžia politickým cieľom, a ak vojna stráca politickú racionalitu, stáva sa bezúčelným ničením.

Clausewitz zároveň zavádza triádu: vášeň (ľud), náhoda (armáda) a rozum (politika). Len rovnováha medzi nimi vysvetľuje, prečo sa vojny líšia vo svojom priebehu. Napoleonská vojna bola pre neho dôkazom, že masová mobilizácia a politické ciele sa navzájom podmieňujú.

Keegan: vojna ako antropologická konštanta

John Keegan sa stavia k vojenským dejinám inak. V knihe The Face of Battle (Keegan, 1976, ISBN 978-0-14-004897-1) skúma, ako vojnu prežívajú samotní vojaci – na bojisku, v zákope, v chaose. Odmieta Clausewitzovu tézu, že vojna je čisto racionálnym pokračovaním politiky. Podľa neho vojna predchádza štátom a politickým štruktúram: lov, kmeňové nájazdy a rituálne boje sú staršie než organizovaná politika.

Vo svojom diele A History of Warfare (1993) Keegan tvrdí, že vojna je antropologická konštanta: "vojna je univerzálnou kultúrnou činnosťou, ktorá sa prejavuje vo všetkých spoločnostiach a obdobiach" (Keegan, 1993, ISBN 978-0-394-58801-5). Štáty a politika vojnu len formujú, ale jej korene ležia v ľudskej psychológii, identite a potrebe súťaženia.

Politika verzus antropológia

Clausewitz a Keegan reprezentujú dva protichodné spôsoby uvažovania o vojne:

Clausewitz – racionalista: vojna je nástroj, ktorý štát používa, keď zlyhá diplomacia. Je zakotvená v racionalite politických elít.

Keegan – antropológ: vojna je staršia než štáty, je zakotvená v biologických a kultúrnych vzorcoch ľudskej spoločnosti. Politika je len "nástavba".

Tento rozdiel má aj praktické dôsledky. Ak je vojna pokračovaním politiky, možno ju kontrolovať politickou vôľou – ako učia stratégie od Bismarcka po NATO. Ak je však vojna antropologickou konštantou, jej úplné odstránenie je nemožné; možno ju len obmedzovať pravidlami a kultúrnymi normami.

 Vojenská stratégia a taktika – Clausewitzova triáda  - ilustrácia vojenskej stratégie, ktorá kombinuje rozum, náhodu a vášeň ako faktory vojny. 

Foto:Pixabay, autor CaveRnDish1

Kritici oboch prístupov

Moderná vojenská teória spája oba pohľady. Niektorí autori tvrdia, že Clausewitz je stále nevyhnutný pre pochopenie modernej stratégie (Howard – Paret, 1976, ISBN 978-0-691-01854-9). Iní dodávajú, že Keegan príliš podceňuje politický rozmer a preceňuje kultúrnu univerzalitu násilia (Gat, 2001, ISBN 978-0-19-924213-0).

Filozof Raymond Aron (1983, ISBN 978-0-691-02151-8) zdôrazňuje, že vojna má dvojitú povahu: je produktom politických kalkulácií, no je aj zakorenená v ľudskej prirodzenosti. Súčasné konflikty, od Sýrie po Ukrajinu, ukazujú, že ani jeden prístup sám o sebe nestačí.

Spor je stále aktuálny

V 21. storočí, keď sa hovorí o "vojne proti terorizmu" alebo "hybridnej vojne", je Clausewitzov výrok často citovaný. Politici zdôrazňujú, že vojna je nástrojom dosahovania cieľov. No zároveň vidíme, že konflikty sa rodia aj z identít, kultúrnych treníc a hlboko zakorenených antropologických faktorov – čo je Keeganova téza.

Hybridné konflikty spájajú kybernetické útoky, informačné operácie a tradičné boje. V nich politika síce dominuje, no kultúrne faktory (národná hrdosť, etnické napätie) sú rovnako silné. Ako upozorňuje Mary Kaldor (2012, ISBN 978-0-7456-5246-1), "nové vojny" sú menej o štátnej stratégii a viac o identite.

Vojna medzi rozumom a prirodzenosťou

Spor medzi Clausewitzom a Keeganom nie je len akademický. Je to otázka, či vojnu možno racionalizovať a kontrolovať, alebo či je večným tieňom ľudstva. Pravda zrejme leží niekde medzi. Politika dáva vojne ciele, no jej korene sú hlbšie – v antropologických štruktúrach a kultúrnych praktikách.

Možno preto vojnu nikdy celkom neodstránime, ale môžeme sa naučiť ju obmedzovať, regulovať a minimalizovať jej ničivé účinky. Clausewitz by povedal, že bez politickej racionality je vojna absurdná. Keegan by dodal, že bez pochopenia ľudskej povahy je jej výskyt nevyhnutný.

Ich dialóg nás učí, že ak chceme čeliť vojne v budúcnosti, musíme kombinovať oba prístupy: chápať vojnu ako nástroj politiky a zároveň ako antropologickú konštantu, ktorej koreňom treba porozumieť. Len tak možno dosiahnuť mier, ktorý nebude iba prestávkou medzi ďalšími konfliktmi.

Použité zdroje 

ARON, Raymond. Clausewitz: Philosopher of War. Princeton: Princeton University Press, 1983. ISBN 978-0-691-02151-8.

CLAUSEWITZ, Carl von. On War. Prel. Michael HOWARD a Peter PARET. Princeton: Princeton University Press, 1976. ISBN 978-0-691-01854-9.

GAT, Azar. A History of Military Thought: From the Enlightenment to the Cold War. Oxford: Oxford University Press, 2001. ISBN 978-0-19-924213-0.

HOWARD, Michael. War in European History. Oxford: Oxford University Press, 2001. ISBN 978-0-19-820699-7.

HOWARD, Michael a Peter PARET, eds. Carl von Clausewitz, On War. Princeton: Princeton University Press, 1976. ISBN 978-0-691-01854-9.

KALDOR, Mary. New and Old Wars: Organized Violence in a Global Era. Cambridge: Polity Press, 2012. ISBN 978-0-7456-5246-1.

KEEGAN, John. The Face of Battle. London: Penguin, 1976. ISBN 978-0-14-004897-1.

KEEGAN, John. A History of Warfare. New York: Knopf, 1993. ISBN 978-0-394-58801-5.

LIDDEL HART, Basil. Strategy. New York: Praeger, 1991. ISBN 978-0-452-01066-5.

VAN CREVELD, Martin. The Transformation of War. New York: Free Press, 1991. ISBN 978-0-02-933155-2.

BAYLIS, John, James J. WIRTZ a Colin S. GRAY, eds. Strategy in the Contemporary World. Oxford: Oxford University Press, 2016. ISBN 978-0-19-870891-0.

GAT, Azar. War in Human Civilization. Oxford: Oxford University Press, 2006. ISBN 978-0-19-926213-8.

HANDEL, Michael. Masters of War: Classical Strategic Thought. London: Routledge, 2001. ISBN 978-0-7146-5187-4.

PARKER, Geoffrey. The Cambridge Illustrated History of Warfare. Cambridge: Cambridge University Press, 1995. ISBN 978-0-521-55836-1.

VAN DER VAT, Dan. The Pacific Campaign. New York: Simon & Schuster, 1992. ISBN 978-0-671-70159-4.

BLACK, Jeremy. War and the World: Military Power and the Fate of Continents, 1450–2000. New Haven: Yale University Press, 1998. ISBN 978-0-300-07541-5.

BOOT, Max. War Made New: Weapons, Warriors, and the Making of the Modern World. New York: Gotham Books, 2006. ISBN 978-1-59240-222-9.

HOBSBAWM, Eric. Nations and Nationalism since 1780. Cambridge: Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-0-521-43961-5.

VAN CREVELD, Martin. The Culture of War. New York: Ballantine, 2008. ISBN 978-0-345-49547-0.

WRIGHT, Quincy. A Study of War. Chicago: University of Chicago Press, 1965. ISBN 978-0-226-91060-6.